Ked som bola mala, babka velmi chcela aby som chodila do kostola. Moji rodicia neboli proti, ale ani nas nenutili. A tak som do kostola nechodila. Modlila som sa s babkou kazde leto, ked sme spavali na velkej manzelskej posteli, prikryte obrovskymi perinami naplnenymi husacim perim. Babka ma naucila Andelicku, moj straznicku. Dalej si to nepamatam a velmi chcem. Musim sa babky opytat ako to pokracuje.
Pamatam si ako sme jedno leto spali s otvorenymi oknami a vonku sa nahanali macky a vydavali pritom neuveritelne priserne zvuky. Velmi som sa vtedy zlakla a babka mi vtedy s kludom vysvetlila o co ide. Velmi som sa vtedy bala zaspat. Ale babkina pritomnost a velke tazke periny ma dokazali ukludnit. S babkou sme kazde leto varievali lekvar. Taky vyborny slivkovy. Na horucom slnku sme sediac na “stokrle” umyvali zavarinove pohare a potom hodiny miesali horucu zmes na sporaku. Este stale si pamatam ako sa v babkinej garazi niesla vona horuceho lekvaru a spaleniny, ked lekvar vyprskol na horuce platne. V garazi bolo pekelne teplo a babka tam dokazala stat zopar hodin. Aj minule leto tak stala v garazi a varila lekvar. Bolo to ako za starych cias. Akoby som nikdy neodisla. Akoby sa nic nezmenilo. Zase som mala 8 rokov a varila som s babkou lekvar. Svet bola zase jednoduchy.